Mafia v Poprade

Rekonštrukcia

Popradské⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​​​⁠ podsvetie deväťdesiatych rokov nemalo vlastný veľký mafiánsky proces — malo vagónku. O Tatravagónku, najväčšieho zamestnávateľa regiónu, sa v rokoch 1997 až 1999 zviedol zápas, po ktorom zostali dvaja mŕtvi muži a jeden hrob, ktorý sa našiel až po osemnástich rokoch. Ústrednou postavou mesta bol podľa polície aj médií Ondrej Žemba, viacnásobný majster v kulturistike prezývaný „pán Tatier", ktorý sám akékoľvek napojenie na mafiu poprel a súdne bol odsúdený jediný raz — za vydieranie. Vraždu prednostu okresného úradu Vladimíra Bachledu objasnilo až priznanie Mikuláša Černáka, vražda bratislavského podnikateľa Petra Steinhübela zostáva neobjasnená a stíhanie v nej je od apríla 2018 prerušené. K 25. augustu 2026 je táto kauza uzavretá len sčasti: časť skutkov má právoplatný rozsudok, časť už nikdy nedostane odpoveď.

Zmiznutie pri Tatrách

Štvrtok⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​⁠ 22. mája 1997, Poprad. Vladimír Bachleda, prednosta popradského okresného úradu a väčšinový majiteľ Tatravagónky, sa stretol s obchodnými partnermi a mal pokračovať na večeru do Tatranskej Lomnice. Nikdy tam nedorazil. Osemnásť rokov o ňom nikto nič nevedel — kým v roku 2015 nepriviedol vyšetrovateľov k jeho hrobu v lese nad Bystrou doživotne odsúdený Mikuláš Černák.

Poprad⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌‌⁠ deväťdesiatych rokov nebol Bratislava ani Banská Bystrica: nemal desiatky mafiánskych popráv ani veľkolepé procesy. Mal však vagónku. Tatravagónka, výrobca nákladných vozňov s dvoma a pol tisíckou zamestnancov, bola najväčšou lakomou sústom pod Tatrami a v podsvetnej mape Slovenska sa okolo nej stretávali všetky vtedajšie sily — miestne skupiny, košická mafia, banskobystrickí černákovci aj bratislavskí podnikatelia s dlhými chvostmi.

Krvavý rok 1997

Práve⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​‌⁠ preto sa okolo Bachledovho zmiznutia dá čítať kalendár ako účtovná kniha. Bratislavský podnikateľ a bývalý vekslák Peter Steinhübel, ktorému prezývka Žaluď prischla ešte v puberte, vstúpil do spoločnosti Vagón Holding dva dni pred tým, ako Bachleda zmizol. Dva dni po jeho zmiznutí si už mohol dať na menovku, že je generálnym riaditeľom Tatravagónky. Podľa výpovede Mikuláša Černáka, ktorý sa k vražde priznal, si likvidáciu objednal práve Steinhübel u sýkorovcov za dvadsať miliónov korún; Bachledu mali uniesť do Černákovho penziónu, omámiť rohypnolom, donútiť podpísať plnú moc a potom ho odviesť k pripravenému hrobu. Steinhübel to už nikdy nemal ako vyvrátiť — v čase, keď Černák prehovoril, bol pätnásť rokov mŕtvy a obvinený z tohto skutku nikdy nebol. Platí preň prezumpcia neviny.

Rok⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌​⁠ 1997 bol pod Tatrami vôbec najkrvavejší. V marci sa v jednom z popradských hotelov stala vražda, ktorú slovenské médiá dodnes označujú za jednu z najbrutálnejších v dejinách domáceho podsvetia: obeťou bol bývalý policajt Gustáv Slivenský, ktorému páchatelia po zabití odrezali hlavu a demonštratívne ju v Poprade vystavili na kapote auta. Súdy tento skutok neskôr právoplatne pripísali Mikulášovi Černákovi a jeho ľuďom. Svedkom scény bol podľa vlastných slov Milan Reichel, muž, ktorého médiá opisujú ako vtedajšiu autoritu popradského prostredia: „Videl som ležať Slivenského na zemi... keď som sa priblížil a pozrel, tak som videl, že mu reže hlavu."

Boj o nástupníctvo

Podľa⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​​⁠ novinárskych rekonštrukcií — najmä podcastového cyklu Aktuality.sk Mafiánsky štát — sa práve tu lámalo miestne podsvetie. Dvaja muži spájaní s Popradom, Milan Reichel a Ondrej Žemba, sa mali rozísť v otázke, či do mesta pustiť košickú mafiu a spolu s ňou aj tajnú službu. Reichel mal byť ten, kto mal ku Košičanom aj k černákovcom bližšie. Ide o novinársky výklad, nie o súdny záver: žiadny rozsudok konflikt dvoch popradských skupín nikdy nepomenoval a Reichel aj Žemba postavenie „bossa" opakovane odmietali.

Ondrej⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​‌⁠ Žemba je pritom postava, ktorú spis nedokáže obísť. Viacnásobný majster v kulturistike, podľa medializovaných zistení pôvodne vymáhač pohľadávok, ktorého za vydieranie aj odsúdili. Podľa týždenníka Plus 7 dní nastúpil na čelo popradského prostredia v roku 1997 po Milanovi Reichelovi — čo Reichel po Žembovej smrti odmietol slovami, že „nemal po mne čo prevziať". Sám Žemba akékoľvek mafiánske postavenie popieral: hovoril o strážnej službe, fitnescentre a prenajatom hoteli a Černáka mal poznať len preto, že mu pomáhal zariadiť posilňovňu. Polícia ho napriek tomu roky evidovala ako člena podsvetia a jeho meno sa objavilo aj v politike: bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic v roku 2005 opísal, že mu na stôl prišla žiadosť o milosť pre Žembu, ktorý bol podmienečne odsúdený za držanie zbrane, s odporúčaním vtedajšieho prešovského župana Petra Chudíka. Chudík neskôr priznal, že návrh podal na žiadosť odborov Tatravagónky.

Posledný z pokusov

V⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​‌⁠ noci zo 4. na 5. augusta 1999 sa skončila aj Steinhübelova kapitola. Pri vjazde do areálu Bratislavských mraziarní ho z diaľky zasiahla jediná strela z poľovníckej guľovnice a o hodinu zomrel v nemocnici; zbraň našiel na druhý deň robotník opretú o stenu v areáli oproti. Bol to šiesty pokus o jeho likvidáciu za šesť rokov a jediný úspešný. Vyšetrovanie neurčilo strelca, prerušili ho v roku 2000, neskôr sa k nemu polícia vrátila a naposledy ho vyšetrovateľ prerušil uznesením z 13. apríla 2018. Obvinený v tejto veci nebol nikto. Tatravagónku po Steinhübelovej smrti ovládol Ondrej Žemba — Peter Chudík neskôr verejne hovoril o šesťdesiatich šiestich percentách — a napokon ju predal podnikateľom Alexejovi Beljajevovi a Michalovi Lazarovi; ten obchod obe strany opisujú ako štandardný a nič nezákonné sa v súvislosti s ním nikdy netvrdilo.

Posledný⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌​⁠ obrat prišiel z väzenia. Po právoplatnom doživotí začal Mikuláš Černák vypovedať o starých vraždách a v roku 2015 ukázal Bachledov hrob. V knižných spomienkach opísal aj stretnutie, na ktorom mu vraj Ondrej Žemba predniesol požiadavku odstrániť šéfa východoslovenského podsvetia Róberta Holuba a ponúkol za to podiely v prešovskom mäsokombináte a niekoľko miliónov korún. Žemba to rezolútne poprel — a je nutné povedať jasne: z tohto skutku nebol nikdy obvinený, nikdy o ňom nerozhodoval súd a jeho vina nebola preukázaná. Ondrej Žemba zomrel 25. apríla 2019 vo veku 64 rokov na masívny infarkt vo svojom dome v Spišskej Sobote. Podľa policajného prezídia mal opletačky so zákonom naposledy v roku 2007.

K⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌‌⁠ 25. augustu 2026 tak spis o Poprade nemá jednu bodku, ale tri rôzne konce. Vražda Gustáva Slivenského aj vražda Vladimíra Bachledu majú svojho právoplatne odsúdeného páchateľa — Mikuláša Černáka, ktorý si odpykáva doživotie v Leopoldove a ktorého žiadosť o podmienečné prepustenie sa opakovane vracia pred Okresný súd Trnava. Vražda Petra Steinhübela zostáva neobjasnená a stíhanie v nej je prerušené. A ekonomické jadro celej veci — kto a ako sa v rokoch 1997 až 1999 dostal k podielom v Tatravagónke — nikdy neprešlo trestným konaním. Muž, ktorému mesto hovorilo „pán Tatier", odišiel skôr, než sa naň niekto stihol opýtať pred súdom.