Tenká čiara medzi štátom a podsvetím

Rekonštrukcia

O⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​​​⁠ deväťdesiatych rokoch sa na Slovensku hovorí ako o čase, keď sa podsvetie a štát dotýkali. Tento spis nezhŕňa, čo sa o tom hovorí — zhŕňa, čo o tom rozhodol niektorý štátny orgán. Doložené je toto: príslušníci tajnej služby čelia od roku 2000 obžalobe za zavlečenie prezidentovho syna, vyšetrovateľov tohto prípadu v rokoch 1995 a 1996 z veci odstavili, prvotná expertíza označila výbuch nálože pod autom svedkovej spojky za poruchu plynového pohonu a dve amnestie z roku 1998 stíhanie na devätnásť rokov zastavili. Ústavný súd 31. mája 2017 konštatoval, že ten, kto ich vyhlásil, zásadným spôsobom zneužil právomoc. Doložené naopak nie je nič, čo by verejnosti dávalo právo hovoriť o skorumpovanej polícii deväťdesiatych rokov ako o preukázanom fakte — a práve táto hranica je obsahom spisu.

Fakty, nie fámy

Začnime⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​⁠ tým, čo tento spis nie je. Nie je zoznamom mien, o ktorých sa v súvislosti s deväťdesiatymi rokmi špekuluje, a nie je ani prepisom toho, čo o polícii tej doby povedali kajúcnici, novinári či bývalí vyšetrovatelia. Je súpisom rozhodnutí a úradných zistení: čo konštatoval súd, čo konštatovala prokuratúra, čo stálo v správe štátneho orgánu. Rozdiel medzi „vieme" a „hovorí sa" je pri obvineniach voči nositeľom verejnej moci jediná poistka, ktorú novinárčina má.

Najtvrdšie⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌‌⁠ doložený bod je zároveň najznámejší. Tridsiateho prvého augusta 1995 bol syn prezidenta Michala Kováča zavlečený do rakúskeho Hainburgu a prokurátor Michal Serbin podal 27. novembra 2000 obžalobu na vtedajšieho riaditeľa Slovenskej informačnej služby Ivana Lexu a dvanásť ďalších osôb pre zavlečenie do cudziny a zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Obžaloba nie je rozsudok — o vine dodnes nerozhodol žiaden súd a pre všetkých obžalovaných platí prezumpcia neviny v plnom rozsahu. Spisovňa vedie túto kauzu ako samostatný spis; tu je podstatné iné: štát sám podal obžalobu, v ktorej ako páchateľa označil vlastnú tajnú službu. K tomu jedna vec, ktorá sa cituje najčastejšie a najnepresnejšie: bývalý námestník riaditeľa SIS v roku 1999 priznal, že únos zorganizovala a vykonala tajná služba — svoje priznanie však neskôr odvolal a v novembri 2004 zomrel skôr, než o jeho vine mohol rozhodnúť súd. Priznanie, ktoré jeho autor stiahol a ktoré neprešlo dokazovaním, nie je zisteným faktom; je to indícia, ktorá bez rozsudku zostáva indíciou.

Vyšetrovatelia odstavení

Druhý⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​‌⁠ doložený okruh sa netýka toho, kto skutok spáchal, ale toho, ako sa vyšetroval. Vyšetrovateľ, ktorý verejne pripustil podozrenie z účasti tajnej služby, prišiel o prípad 7. septembra 1995 — teda týždeň po únose. Obvinenia, ktoré na jeseň 1995 vzniesol jeho nástupca na základe výpovede príslušníka SIS Oskara Fegyveresa, prokurátor zrušil a samotného vyšetrovateľa z veci odstavili. V máji 1996 bol prípad uložený pre „nedostatok dôkazov". Nejde o interpretáciu: postupnosť odňatia prípadu, zrušenia obvinení a uloženia veci je súčasťou úradného spisu, o ktorý sa opiera aj neskoršia obžaloba.

V⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌​⁠ tom istom období sa objavuje aj tretí doložený prvok — chybná úradná verzia príčiny smrti. Dvadsiateho deviateho apríla 1996 vybuchlo v Bratislave auto bývalého policajta Róberta Remiáša, ktorý bol spojkou utečeného svedka Fegyveresa. Prvotná expertíza z roku 1996 označila za príčinu poruchu plynového pohonu, teda technickú nehodu. Znalecké posudky vypracované po roku 1998 tento záver vyvrátili a hovoria o náloži približne 150 až 200 gramov trhaviny umiestnenej pod vozidlom. Prečo k pôvodnému záveru došlo, žiaden orgán dodnes verejne nevysvetlil — samotný fakt, že bol nesprávny, je však úradne zdokumentovaný.

Amnestie a ich zrušenie

Štvrtý⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​​⁠ a právne najsilnejší bod je amnestia. Vladimír Mečiar ako zastupujúci prezident vyhlásil 3. marca 1998 rozhodnutie č. 55/1998 Z. z., ktorým nariadil zastaviť trestné stíhania súvisiace so zavlečením a so zmareným referendom, a 7. júla 1998 ho doplnil rozhodnutím č. 214/1998 Z. z. Po devätnástich rokoch Národná rada SR uznesením č. 74/2017 Z. z. z 5. apríla 2017 amnestie zrušila pomerom 129 zo 144 prítomných poslancov. Ústavný súd SR nálezom sp. zn. PL. ÚS 7/2017-159 z 31. mája 2017 zrušenie potvrdil v pomere osem hlasov k dvom a v odôvodnení konštatoval, že vyhlásením amnestií bola „zásadným spôsobom" zneužitá právomoc a boli porušené princíp zákazu svojvôle, princíp legality a princíp ochrany ľudských práv a základných hodnôt. Toto je najsilnejší oficiálny výrok o zneužití štátnej moci v prospech nestíhania, aký na Slovensku existuje.

Aj⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​‌⁠ tu však treba dopovedať koniec, pretože bez neho by spis klamal. Generálna prokuratúra v októbri 2017 zrušila rozhodnutie polície o premlčaní a nariadila pokračovať v trestnom stíhaní pre zneužitie právomoci verejného činiteľa. V auguste 2019 polícia toto trestné stíhanie zastavila. Vladimír Mečiar nebol za amnestie nikdy obžalovaný ani odsúdený a platí preň prezumpcia neviny; nález Ústavného súdu je ústavnoprávny výrok o právnom akte, nie výrok o trestnej vine osoby. Rozdiel medzi týmito dvoma vecami sa v debate o deväťdesiatych rokoch stráca najčastejšie.

Európsky súd a hranice dokázaného

Piaty⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​‌⁠ bod je európsky. Obhajoba v obnovenom konaní o zavlečení namietala, že vec je právoplatne skončená; Súdny dvor Európskej únie 16. decembra 2021 vo veci C-203/20 rozhodol, že zásada ne bis in idem pokračovaniu konania nebráni, lebo pôvodné zastavenie pre amnestiu nebolo posúdením viny. Konanie tak pokračuje — a k 25. augustu 2026 sa hlavné pojednávanie stále nezačalo. Tridsaťjeden rokov po skutku neexistuje o najzávažnejšom podozrení zo zneužitia štátnych štruktúr v novodobých dejinách Slovenska žiaden rozsudok.

A⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌​⁠ teraz to, čo doložené NIE JE, hoci sa to o deväťdesiatych rokoch bežne tvrdí. Verejne známy nie je žiaden právoplatný rozsudok, ktorý by konštatoval, že slovenskí policajti v deväťdesiatych rokoch systematicky kryli organizovaný zločin alebo mu vynášali informácie. Bývalý riaditeľ SIS bol vo všetkých konaniach, ktoré sa proti nemu viedli, buď oslobodený, alebo bolo stíhanie zastavené či obvinenie stiahnuté — vrátane veci vraždy Róberta Remiáša, kde prokuratúra 18. septembra 2006 stíhanie zastavila s tým, že dokazovanie vinu nepreukázalo. Jediné odsúdenie špeciálneho prokurátora za podporu zločineckej skupiny, aké slovenská justícia poznala, Najvyšší súd SR 11. decembra 2025 zrušil, takže dnes právne neexistuje. A obžaloba v kauze Očistec, ktorá opisuje zločineckú skupinu vo vedení polície, sa týka rokov 2012 až 2018, nie deväťdesiatych — a je to obžaloba, nie rozsudok.

Zostáva⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​​‌​​​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​‌​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌‌⁠ teda strohý obraz. Štát v deväťdesiatych rokoch podľa vlastnej obžaloby spáchal trestný čin na synovi hlavy štátu, jeho orgány vyšetrovanie tohto činu opakovane odstavili, príčina smrti kľúčovej spojky svedka bola najprv úradne označená za technickú poruchu a stíhanie napokon zastavil akt milosti, ktorý Ústavný súd po devätnástich rokoch označil za zásadné zneužitie právomoci. To je doložené. Všetko ostatné — mená policajtov, konkrétne úplatky, konkrétne úniky informácií z deväťdesiatych rokov — zostáva k 25. augustu 2026 v rovine tvrdení, ktoré žiaden súd nepotvrdil. Spisovňa ich preto necháva tam, kam patria: medzi otvorenými otázkami.