Skládka, ktorá nepatrila do mesta

Rekonštrukcia

Keď⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​​​⁠ v roku 1999 začalo posudzovanie vplyvov novej skládky odpadov v pezinskej lokalite Nová jama, málokto tušil, že sa z bývalej tehelňovej jamy stane najznámejšia environmentálna kauza modernej slovenskej histórie. Skládku s kapacitou 730-tisíc kubíkov, hlbokú ako štvorposchodový panelák a vzdialenú 280 metrov od obytnej zóny, povolili úrady napriek tomu, že ju územný plán mesta výslovne zakazoval. Odpoveďou bol najväčší lokálny občiansky odpor od roku 1989: vyše šesťtisíc ľudí v uliciach, petícia s ôsmimi tisíckami podpisov Európskemu parlamentu a právna bitka, ktorú iniciatíva „Skládka nepatrí do mesta" s právničkou Zuzanou Čaputovou dotiahla cez Najvyšší a Ústavný súd až pred veľkú komoru Súdneho dvora EÚ. Rozsudok C-416/10 Križan z 15. januára 2013 dal občanom za pravdu a 14. mája 2013 Najvyšší súd SR povolenie definitívne zrušil. V jame však dodnes leží približne 65-tisíc ton odpadu, ktorý sa tam stihol navoziť — a za povolenia vydané v rozpore so zákonom nebol nikdy nikto braný na zodpovednosť.

Povolenie proti územnému plánu

Nová⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​⁠ jama je pozostatok ťažby tehliarskej hliny na okraji Pezinka — a od konca deväťdesiatych rokov ju investori videli ako ideálnu dieru na odpad. Proces posudzovania vplyvov na životné prostredie sa začal v roku 1999; v septembri 2002 požiadala spoločnosť Ekologická skládka, a.s. o územné rozhodnutie. Mesto Pezinok, ktoré malo za sebou desaťročia skúseností so starou regionálnou skládkou, umiestnenie v novembri 2002 odmietlo: územný plán skládku v lokalite zakazoval. V novembri 2006 vydal stavebný úrad zamietavé územné rozhodnutie a zdalo sa, že vec je uzavretá.

V⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌‌⁠ máji 2007 sa však rozhodnutie otočilo: Krajský stavebný úrad v Bratislave územné rozhodnutie pre skládku vydal — napriek zákazu v územnom pláne. Práve tu je jadro kontroverzie, ktorú médiá dokumentovali roky: úrad v tom čase podľa medializovaných zistení viedol Ján Man ml., ktorý bol zároveň osobne prepojený s investorom — pôsobil v orgánoch spoločnosti Ekologická skládka a jeho rodina vlastnila pozemky v lokalite. Konflikt záujmov nikdy nemal trestnoprávnu dohru; nikto v súvislosti s povoľovaním nebol obvinený a pre všetkých zúčastnených platí prezumpcia neviny. Dvadsiateho druhého januára 2008 pridala Slovenská inšpekcia životného prostredia integrované povolenie na výstavbu a prevádzku — pričom územné rozhodnutie, o ktoré sa opieralo, úrady verejnosti odmietali sprístupniť s odvolaním sa na obchodné tajomstvo.

Šesťtisíc ľudí v uliciach Pezinka

Pezinok⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​‌⁠ odpovedal spôsobom, aký Slovensko od novembra 1989 na lokálnej úrovni nezažilo. Vo februári 2008 vyšlo do ulíc vyše šesťtisíc ľudí; občianska iniciatíva „Skládka nepatrí do mesta", ktorej právne zastúpenie viedla advokátka spolupracujúca s združením VIA IURIS Zuzana Čaputová, spojila mesto, vinárov aj lekárov. Keď sa v máji 2008 na skládke napriek prebiehajúcim sporom začalo stavať, občania hovorili o nelegálnej stavbe. Druhého septembra 2008 podali žalobu na Krajský súd v Bratislave a 28. novembra 2008 odoslali Európskemu parlamentu petíciu s viac ako ôsmimi tisíckami podpisov, v ktorej namietali porušovanie Aarhuského dohovoru o prístupe verejnosti k rozhodovaniu o životnom prostredí. V pozadí investora pritom podľa dobových správ figurovala aj americká spoločnosť Westminster Brothers, Inc., ktorú na rokovaniach zastupoval Marián Kočner — jeho neskoršie odsúdenia v iných kauzách s pezinskou skládkou nesúvisia.

Súdna⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌​⁠ bitka pripomínala hojdačku. Šiesteho apríla 2009 Najvyšší súd SR odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí a 28. mája 2009 povolenia zrušil a vec vrátil na nové konanie — Pezinčania slávili prvé veľké víťazstvo. Ekologická skládka sa však obrátila na Ústavný súd SR, ktorý v októbri 2009 odložil vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu. Dôsledok bol okamžitý a hmatateľný: na skládku sa začal voziť odpad. Počas približne desiatich mesiacov, keď prevádzkovateľ disponoval obnoveným povolením, sa ho do jamy dostalo podľa neskorších údajov okolo 65-tisíc ton. Nálezom z 27. mája 2010 (I. ÚS 223/09) Ústavný súd rozsudok Najvyššieho súdu zrušil pre porušenie práv prevádzkovateľa a vec mu vrátil.

Otázka pre Súdny dvor EÚ

Najvyšší⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​​⁠ súd urobil v auguste 2010 krok, ktorý kauzu preniesol na európsku úroveň: konanie prerušil, opäť odložil vykonateľnosť integrovaného povolenia — čím sa návoz odpadu zastavil — a položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky. Vec Jozef Križan a i. proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia dostala spisovú značku C-416/10 podľa jedného z pezinských žalobcov. Veľká komora Súdneho dvora rozhodla 15. januára 2013 jednoznačne v prospech občanov: dotknutá verejnosť musí mať v integrovanom povoľovaní prístup k územnému rozhodnutiu a jeho utajenie nemožno odôvodňovať ochranou obchodných či priemyselných informácií; vnútroštátny súd môže porušenie environmentálneho práva EÚ zohľadniť aj z úradnej povinnosti; a zrušenie nezákonného povolenia nie je neprípustným zásahom do vlastníckeho práva prevádzkovateľa.

Bodku⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​‌⁠ dal Najvyšší súd SR rozsudkom zo 14. mája 2013 (sp. zn. 1 Sžp/1/2010): integrované povolenie definitívne zrušil. V júni 2013 následne Slovenská inšpekcia životného prostredia povolenia zrušila pre nezákonnosť. Nová jama sa prestala zavážať už v roku 2010 a po roku 2013 zostala bez akéhokoľvek platného povolenia. Majiteľ v tom čase pre médiá vyhlásil, že navezený odpad „tam bude naveky" — podľa neho ho ani nemožno legálne odstrániť, lebo „už nie je odpadom" — a prípadná rekultivácia by podľa jeho odhadu trvala ďalších pätnásť rokov.

Goldmanova cena a nový pokus

Kauza⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​‌⁠ mala aj epilóg s medzinárodným uznaním a domácim varovaním. Zuzana Čaputová získala v roku 2016 za vedenie právneho boja Goldmanovu environmentálnu cenu, najprestížnejšie svetové ocenenie pre environmentálnych aktivistov, a kauza ju vyniesla do verejného života, ktorý v roku 2019 vyvrcholil zvolením za prezidentku republiky. V auguste 2017 sa však ukázalo, že spis nie je mŕtvy: Slovenská inšpekcia životného prostredia oživila konanie o pôvodnej žiadosti spoločnosti Pezinské tehelne – Paneláreň (patriacej do podnikateľského okolia Jána Mana) z roku 2007 a skládka bola podľa odborných médií „opäť blízko povolenia". Mesto a verejnosť sa znovu postavili na odpor.

K⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌​⁠ 25. augustu 2026 je stav takýto: skládka v Novej jame nemá platné povolenie a odpad sa na ňu nevozí; rozsudok Najvyššieho súdu zo 14. mája 2013 zostáva právoplatný a rozsudok C-416/10 Križan sa stal štandardnou súčasťou európskej judikatúry o účasti verejnosti v environmentálnom rozhodovaní. Približne 65-tisíc ton odpadu navezeného v rokoch 2009 – 2010 však z jamy nikto neodviezol a verejne známe nie je ani právoplatné ukončenie definitívnej rekultivácie. Kauza tak zostáva dvojtvárou: víťazstvom občianskej spoločnosti nad nezákonnými povoleniami — a zároveň mementom, že zodpovednosť za ne nikto osobne neniesol.