Vojna klanov

Rekonštrukcia

Medzi⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​​​⁠ rokmi 1994 a 1999 sa slovenské podsvetie roztrhalo zvnútra. Bratislavskí sýkorovci, banskobystrickí černákovci, košickí holubovci a dunajskostredskí pápayovci si najprv delili územia a biznis, potom sa začali navzájom likvidovať — a napokon vraždili aj vlastných ľudí. Od februára 1997 do decembra 1999 zomrelo násilnou smrťou šesť mužov, ktorých polícia aj médiá označovali za bossov: Miroslav Sýkora, Peter Križanovič, Róbert Holub, Tibor Pápay, Peter Steinhübel a Karol Kolárik. Tento spis nerozpráva jeden príbeh, ale skladá mapu celej vojny a ukazuje, ktoré jej kapitoly justícia po dvoch desaťročiach uzavrela — a ktoré zostali navždy otvorené. K 25. augustu 2026 nie je za vraždu zakladateľa bratislavskej mafie ani za masaker vo Fontáne nikto právoplatne odsúdený.

Šesť bossov za tri roky

Existuje⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​⁠ jednoduchý spôsob, ako pochopiť rozsah toho, čo sa na Slovensku dialo v druhej polovici deväťdesiatych rokov: stačí zoradiť dátumy. Šiesteho februára 1997 padol na parkovisku pri bratislavskom hoteli Holiday Inn Miroslav Sýkora. Šestnásteho apríla 1997 vyletel na petržalskej ulici do vzduchu Peter Križanovič. Piateho októbra 1997 zomrel na lôžku bratislavskej nemocnice Róbert Holub. Dvadsiateho piateho marca 1999 zahynul v dunajskostredskom bare Fontána Tibor Pápay s deviatimi svojimi ľuďmi. Štvrtého augusta 1999 zastrelili pred bratislavskými mraziarňami Petra Steinhübela. Šestnásteho decembra 1999 skončil v Košiciach so samopalovými zásahmi Karol Kolárik. Šesť mužov, o ktorých sa hovorilo ako o bossoch, za necelé tri roky.

Vojna⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌‌⁠ sa nezačala jedným výstrelom a nemá presný prvý deň. Skupiny sa formovali už na začiatku dekády, v prostredí, ktoré im išlo naproti: divoká privatizácia, právne vákuum, podnikatelia bez ochrany a polícia, ktorá organizovaný zločin ešte nevedela ani pomenovať. V Bratislave si postavenie vybudoval Miroslav Sýkora, muž s prerušeným štúdiom na moskovskom MGIMO a s kontaktmi, ktoré siahali podľa dobových zistení až k tajnej službe. V Banskej Bystrici stúpal v skupine Martina Lábosa mladý automechanik z Telgártu Mikuláš Černák. Na východe budoval okolo Košíc holubovcov Róbert Holub. Na Žitnom ostrove sa z pôvodnej skupiny Milana Siposa vylúpil Tibor Pápay, prezývaný Papa Joe.

Premenlivá sieť spojenectiev

Prvá⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​‌⁠ fáza nebola vojnou, ale deľbou. Sýkorovci ovládali Bratislavu, Záhorie a Senec a podľa neskoršej obžaloby žili z výpalného, vydierania, drog a vrážd na objednávku. Černákovci maskovali výpalníctvo bezpečnostnými službami Security 3M a SBS Security 3 a fitnescentrom Shark. Holubovci vyberali cez SBS Secura a mali podľa dobového spravodajstva dosah na privatizáciu na východe. Pápayovci pašovali, podvádzali s daňami a vydierali. Skupiny sa dokonca spájali: Wikipédia aj dobové zdroje uvádzajú, že Pápay od roku 1995 spolupracoval so Sýkorom aj s Černákom a že Černák a Pápay spolu trávili dovolenku aj narodeninovú oslavu. Práve toto je kľúč k celej dekáde — nešlo o dva tábory, ale o premenlivú sieť spojenectiev, ktorá sa každým rokom prekresľovala.

Prvé⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌​⁠ mŕtve telá pribúdali ešte pred otvorenou vojnou. Šiesteho júla 1995 explodovala krátko pred poludním pred budovou ministerstva financií v Bratislave nálož v citroëne; zahynuli bratia Vladimír Daniš, prezývaný Tuti, a Jozef Daniš, prezývaný Papas. Tuti bol podľa dobových zistení jedným z prvých bossov bratislavského podsvetia a priekopníkom vyberania výpalného. Jeho vražda nikdy nebola objasnená. V tom istom období skončil podľa medializovaných informácií aj Milan Sipos — zakladateľ dunajskostredskej skupiny, ktorý po vytlačení Pápayom hľadal spojenca v Banskej Bystrici a mal byť aj so svojím pobočníkom zabitý priamo v kancelárii Černákovej bezpečnostnej služby. Nikto za to nebol právoplatne odsúdený. Rok 1995 priniesol aj udalosť, ktorá podsvetie natrvalo spojila s politikou: 31. augusta bol do rakúskeho Hainburgu zavlečený syn vtedajšieho prezidenta Michal Kováč mladší. Vyšetrovatelia neskôr preverovali podozrenia, že sa na akcii podieľali ľudia z okolia sýkorovcov spolu s tajnou službou, a podobné stopy hľadali aj po smrti Róberta Remiáša, ktorý 29. apríla 1996 zhorel v aute na bratislavskej križovatke. Voči Sýkorovi ani voči komukoľvek inému z podsvetia nebola účasť na týchto skutkoch nikdy súdne preukázaná. Pre pochopenie vojny klanov je však podstatné, že hranica medzi gangom, tajnou službou a privatizáciou v tom čase existovala len na papieri.

Rozkol a krv roku 1997

Skutočná⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​​⁠ zápalná šnúra sa objavila na prelome rokov 1995 a 1996, keď z nitrianskej pobočky Všeobecnej úverovej banky zmizlo takmer 200 miliónov korún. O delenie koristi sa Sýkora rozišiel s Petrom Križanovičom, prezývaným Duran. V decembri 1996 padli na bratislavskej Sliačskej ulici výstrely, po ktorých Duran prišiel o časť dolnej končatiny a z útoku podozrieval práve Sýkoru. Obklopil sa ochrankou a čakal. Šiesteho februára 1997 prišiel Sýkora na parkovisko pri Holiday Inne na neplánovanú schôdzku a v rozpore so svojimi zvyklosťami len s jedným mužom — vodičom a ochrancom Petrom Radičom. Obaja zomreli pod dávkami zo samopalov. O desať týždňov neskôr, 16. apríla 1997, zabila Durana nálož umiestnená pod cudzím autom zaparkovaným vedľa jeho pancierovaného Mitsubishi. Ani jedna z týchto dvoch vrážd nemá dodnes právoplatný verdikt.

Kým⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​‌⁠ Bratislava strácala zakladateľa, na strede a východe sa vojna viedla ešte brutálnejšími metódami. V marci 1997 bol zavraždený bývalý policajt Gustáv Slivenský, mimoriadne brutálnym spôsobom vrátane dekapitácie; súd tento skutok neskôr pripísal Černákovi a jeho ľuďom. V auguste 1997 neznámi páchatelia uniesli poľského podnikateľa Grzegorza Szymaneka — jeho telo sa našlo až 17. októbra 1998 v značnom rozklade neďaleko chaty pri Polomke. Vyšetrovateľ z tejto vraždy obvinil Mikuláša Černáka, Najvyšší súd SR však 7. februára 2001 tento bod neuznal a Krajský súd v Banskej Bystrici Černáka aj Jána Kána 5. októbra 2001 spod obžaloby z vrážd oslobodil. Za Szymanekovu smrť tak dodnes nie je nikto právoplatne odsúdený.

Vojna o Holubovo miesto

Jeseň⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​‌⁠ 1997 ukázala, ako presne vedeli skupiny spolupracovať aj proti sebe. Podľa vlastného priznania, ktoré Černák urobil až o devätnásť rokov neskôr, sa dohodol so šéfom sýkorovcov Róbertom Lališom, že Róberta Holuba zlikviduje bratislavské komando a strelcom bude Jozef Roháč. Dvadsiateho druhého septembra 1997 Holub prežil útok na čerpacej stanici na košickom sídlisku KVP, pretože útočníkovi zlyhala zbraň. Jeho ľudia v odvete uniesli a zavraždili Jána Kromku — nevinného čašníka, ktorého si zamenili s jeho bratom, sýkorovcom Alojzom Kromkom. Dvadsiateho štvrtého septembra zomrel v bare Amadeus hotela Danube Štefan Fabián a Holub skončil ťažko ranený na Kramároch. V noci zo 4. na 5. októbra 1997 tam zaňho prišiel strelec zo strechy susednej budovy: 24 výstrelov, štyri zásahy do hlavy. Černák podľa svojej výpovede zaplatil za prácu 500-tisíc korún.

Ani⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌​⁠ rok 1997 sa neskončil pokojne pre víťazov. V decembri polícia obvinila Černáka a jeho ľudí z vydierania a vyhlásila po nich celoštátne pátranie; dvadsiateho decembra 1997 sa Černák s Jánom Kánom dobrovoľne prihlásili polícii a putovali do väzby. Muž, o ktorom sa v podsvetí hovorilo ako o „bossovi bossov", tak zmizol zo scény presne vo chvíli, keď sa vojna posúvala do najkrvavejšej fázy. Jeho skupina sa začala rozpadať a jej ľudia sa stali korisťou — rok 1998 už patril bratislavskej čistke.

Bratislavská čistka a Fontána

Tá⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​‌​​⁠ mala vlastnú aritmetiku. Deviateho mája 1998 vybuchla pod betónovými dlaždicami tenisových kurtov na Zlatých pieskoch nálož, ktorá zabila Eduarda Diniča; 4. októbra 1998 zastrelili na Dlhých dieloch samopalmi jeho brata Róberta aj s ochrankárom. Medzi obeťami tejto série bol podľa neskoršej obžaloby aj Miloš Piliar — a práve on je dôkazom, že vojna prekračovala hranice regiónov: dobové spravodajstvo ho uvádza ako človeka zo skupiny Mikuláša Černáka. Nasledovali Alojz Házy (jún 1998), Daler Hlavačka (máj 1999) a Roman Deák (október 1999). Šesť vrážd z rokov 1998 a 1999 sa neskôr stalo jadrom megaprocesu so sýkorovcami.

Južné⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​‌​‌⁠ Slovensko dopísalo najkrvavejšiu vetu celej dekády. Dvadsiateho piateho marca 1999 vtrhli krátko po 19.15 h do baru Fontána v Dunajskej Strede traja muži v kuklách a vo vestách s nápisom POLÍCIA a za necelú minútu vypálili 113 rán. Desať členov skupiny pápayovcov vrátane bossa Tibora Pápaya bolo mŕtvych — deväť na mieste, desiaty v nemocnici. Najmasovejšia vražda v dejinách Slovenska mala jedného zjavného víťaza: Ľudovíta Sátora, bývalého Siposovho ochrankára, ktorého vyšetrovatelia označili za objednávateľa. Sátor sa súdu nikdy nedožil, zastrelili ho jeho vlastní ľudia 2. decembra 2010. Obžalobu za samotnú streľbu prijal Okresný súd Trnava až 16. januára 2026 a právoplatný verdikt k 25. augustu 2026 nepadol.

Posledné výstrely a účtovanie

Rok⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​‌‌‌⁠ 1999 potom vojnu doslova vypálil do dna. Štvrtého augusta 1999 zastrelili pri vchode do areálu Bratislavských mraziarní Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď — muža, ktorý podľa dobových zdrojov prežil päť či šesť predchádzajúcich atentátov a o ktorom sa medzi policajtmi hovorilo, že „má sedem životov ako mačka". Šestnásteho decembra 1999 padol v Košiciach Karol Kolárik, ktorého mal podľa medializovaných informácií Černák pôvodne dosadiť na Holubovo miesto; z jeho vraždy bol obžalovaný šéf konkurenčnej frakcie. Holubova skupina sa medzitým rozpadla na boržovcov a kolárikovcov a mesto si účty vyrovnávalo mačetami v baroch. Bratislavské podsvetie prevzal Róbert Lališ, prezývaný Kýbel, juh Slovenska Sátor, stred zostal bez Černáka.

Kto⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌‌​​​⁠ teda vojnu vyhral? Nikto z tých, ktorí ju začali. Sýkora, Križanovič, Holub, Fabián, Pápay, Steinhübel, Kolárik aj Danišovci sú mŕtvi. Černák si od decembra 1997 s krátkou prestávkou odpykáva trest a od roku 2009 doživotie; po ňom sa priznal k šestnástim vraždám a priviedol vyšetrovateľov k pozostatkom obetí. Lališovi Najvyšší súd SR 27. januára 2026 právoplatne vrátil doživotie za vedenie zločineckej skupiny a šesť vrážd. Sátora zabili vlastní ľudia a jeho skupinu rozložili výpovede kajúcnikov. Poslednou veľkou bratislavskou štruktúrou zostali piťovci Juraja Ondrejčáka, ktorí sa vyprofilovali už po vojne a ktorých v roku 2011 rozložila policajná akcia, nie prestrelka — ich boss si dnes odpykáva 21 rokov a štyri mesiace a v súdnych sieňach vystupuje ako svedok.

Zostáva⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌‌​​‌⁠ otázka, ktorú si tento archív kladie pri každom spise z tejto éry: čo z toho štát skutočne dokázal. Bilancia je nerovnomerná. Vraždy Holuba a Fabiána sú právoplatne odsúdené vďaka priznaniam z roku 2016. Šesť vrážd sýkorovskej čistky má právoplatný verdikt. Vražda Petra Čongrádyho, muža starej gardy zavraždeného až v roku 2004, je uzavretá od roku 2018. Naproti tomu vražda Miroslava Sýkoru a Petra Radiča nemá po dvadsiatich deviatich rokoch odpoveď — štyroch obžalovaných súd 29. marca 2023 oslobodil a odvolanie prokurátorky čaká na Krajskom súde v Bratislave. Vražda Petra Križanoviča, bratov Danišovcov ani Petra Steinhübela objasnená nebola. A masaker vo Fontáne, symbol celej dekády, stále čaká na prvý právoplatný rozsudok.

K⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​​​‌‌​​​​⁠ 25. augustu 2026 je vojna klanov deväťdesiatych rokov historicky uzavretá — jej aktéri sú mŕtvi alebo za mrežami — no spisovo otvorená. Zvyšok pravdy dnes visí na dvoch krehkých vláknach: na pamäti kajúcnikov, ktorí vypovedajú výmenou za miernejšie tresty, a na exhumáciách, ktoré prichádzajú po dvadsiatich rokoch. Obe majú svoj koniec. Keď dohovorí posledný svedok, časť tejto dekády sa zavrie bez rozsudku — a zostane len ako archív dátumov, mien a miest.