Tí, čo sa nikdy nenašli

Rekonštrukcia

Vojna⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​​​⁠ slovenských zločineckých skupín deväťdesiatych rokov mala jednu vlastnosť, ktorá ju odlišuje od bežnej kriminality: časť obetí nezomrela verejne, ale jednoducho prestala existovať. Neboli výstrely na ulici, nebola obhliadka miesta činu, nebol pohreb — bolo len meno, ktoré zmizlo z evidencie živých. Tento spis zhromažďuje prípady, ktoré s podsvetím tej éry a s jeho dozvukmi súvisia a v ktorých sa pozostatky nikdy nenašli alebo sa našli až po rokoch. Patrí medzi ne boss Ľudovít Sátor, ktorého zabili vlastní ľudia a ktorého telo napriek právoplatným rozsudkom nemá hrob, aj investigatívny novinár Pavol Rýpal, nezvestný od apríla 2008. K 25. augustu 2026 nie je väčšina z týchto prípadov uzavretá nálezom — a v niektorých z nich nebol nikdy nikto ani obvinený.

Kategória bez tela

Existuje⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​⁠ kategória obetí, ktorú kriminalistika nazýva vecne a chladne: nezvestné osoby s podozrením na násilný trestný čin. Za tou formuláciou stojí pre rodiny to najhoršie, čo sa dá zažiť — vedomie, že blízky človek je pravdepodobne mŕtvy, spojené s nemožnosťou to potvrdiť, pochovať ho a skončiť. Slovenské podsvetie deväťdesiatych rokov a jeho dozvuky vyrobili takýchto prípadov celý rad. Tento spis ich nechce dramatizovať; chce ich zhromaždiť a povedať pri každom presne to, čo je doložené — a kde sa dokazovanie končí.

Najzdokumentovanejším⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌‌⁠ prípadom je paradoxne muž, ktorý sám patril k pôvodcom násilia. Ľudovít Sátor, boss dunajskostredských sátorovcov, prišiel 2. decembra 2010 do areálu bývalého družstva v Čótfe pri Dunajskej Strede na dohodnuté stretnutie. Podľa právoplatných súdnych záverov ho tam zastrelil člen jeho vlastnej skupiny Lehel Horváth a na likvidácii sa podieľal aj bossov zástupca Kristián Kádár. Telo zakopali priamo na mieste, na jar 2011 ho zo strachu pred políciou vykopali a premiestnili. Napriek tomu, že Horváth dostal 23. februára 2024 doživotie a Kádárov dvadsaťročný trest potvrdil Najvyšší súd SR 9. decembra 2025, kostrové pozostatky Ľudovíta Sátora sa nikdy nenašli. Rovnako sa nenašla ani vražedná zbraň.

Zmiznutí Reisz a Écsi

Druhým⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​‌⁠ prípadom, ktorý súdy preukázali a pozostatky nie, je Andrej Reisz — jeden z mužov, ktorí Sátora počas jeho úteku zastupovali. V novembri 2006 prišiel do toho istého areálu v Čótfe zazimovať loď a už z neho neodišiel. Podľa výpovede Kristiána Kádára pred Špecializovaným trestným súdom bola vražda vopred dohodnutá a on sám mal byť pôvodne strelcom, no nevystrelil. Spôsob, akým sa páchatelia tela zbavili, opísali neskoršie súdne konania aj spravodajstvo tak, že vylučuje akúkoľvek nádej na nález: pozostatky boli rozdelené, časť skončila v rieke a časť v zemi. Kádár pred súdom potvrdil, že Reiszove pozostatky sa nikdy nenašli.

Podobný⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌​⁠ osud stihol posledného zo skupiny, ktorá bola vo Fontáne vyvraždená. Vojtech Écsi prežil masaker z 25. marca 1999 len preto, že z baru odišiel krátko pred streľbou. O štyri roky neskôr, 9. apríla 2003, mu vo Vrakuni v Bratislave zablokovali auto; pri prestrelke zomrel jeho vodič. Dobové spravodajstvo agentúry SITA to zaznamenalo jednou vetou, ktorá je dodnes presná: pápayovec bez stopy zmizol a čo sa s ním stalo, nie je známe. Neskoršie výpovede z prostredia sátorovcov opísali, že bol usmrtený pri prevoze na juh Slovenska; miesto, kde by mali byť jeho pozostatky, verejné zdroje neuvádzajú a jeho smrť nemá samostatný právoplatný verdikt.

Keď sa hroby predsa našli

Nie⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​​⁠ každý takýto prípad sa však skončil bez nálezu, a to je na tomto spise to podstatné. Bratia Csaba a Szilárd Reiszovci, ktorí roky čelili obžalobe v kauze Fontána, zmizli v roku 2008 vo chvíli, keď sa konanie začalo vyvíjať v ich prospech. Ich telá našla polícia zakopané pri Dunajskej Strede 1. marca 2011 a policajný prezident Jaroslav Spišiak o tom informoval 23. marca 2011 spolu s obvinením Ľudovíta S. z ich úkladnej vraždy. Trvalo to takmer tri roky, ale rodina napokon dostala odpoveď, ktorú rodiny Sátora a Reisza nemajú.

Rovnaký⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​‌⁠ oblúk má aj najstarší prípad tohto spisu. V auguste 1997 uniesli neznámi páchatelia poľského podnikateľa Grzegorza Szymaneka. Štrnásť mesiacov o ňom nebolo nič známe; jeho telo sa našlo 17. októbra 1998 v značnom rozklade neďaleko chaty pri Polomke v okrese Brezno a vyšetrovateľ z vraždy 22. októbra 1998 obvinil Mikuláša Černáka. Súdy tento bod nepotvrdili: Najvyšší súd SR ho 7. februára 2001 vylúčil a Krajský súd v Banskej Bystrici 5. októbra 2001 Černáka aj Jána Kána spod obžaloby z vrážd oslobodil. Telo sa teda našlo, no za Szymanekovu smrť dodnes nie je nikto právoplatne odsúdený — a jeden z hlavných svedkov tejto vraždy prežil v roku 1998 útok, po ktorom zostal na invalidnom vozíku. Zvrat, ktorý ukazuje, že aj po dvoch desaťročiach sa dá nájsť hrob, priniesla neskôr Černákova spolupráca s políciou. Po právoplatnom doživotí z roku 2009 sa postupne priznal k šestnástim vraždám a v roku 2015 podľa jeho výpovede polícia exhumovala pri obci Jarabá pozostatky Vladimíra Šuhajdu. Bol to jeden z mála prípadov, keď rodina po rokoch dostala telo. Kľúčové je pochopiť mechanizmus: bez výpovede páchateľa je nájdenie tela v horskom teréne po dvadsiatich rokoch prakticky nemožné. Práve preto sa cena za výpovede kajúcnikov v týchto kauzách meria aj v exhumáciách.

Najväčší⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​​⁠ počet nezvestných z tohto prostredia sa spája s juhom Slovenska. Vyšetrovatelia pripisujú sátorovcom najmenej osemdesiat vrážd a špeciálny prokurátor Daniel Lipšic v marci 2021 pred súdom uviedol, že obetí môže byť až sto. Významnú časť z nich tvorili takzvané biele kone — ľudia bez postavenia v podsvetí, nastrčení do firiem, ktorých existencia sa stala pre skupinu nepohodlnou. Kriminalisti od roku 2016 odkrývali tajné hroby v areáli bývalého družstva v Čótfe a okolí a exhumované pozostatky identifikovali pomocou DNA. Po rozsudku nad ôsmimi sátorovcami 25. marca 2019 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry povedal jednu vetu, ktorá o rozsahu tejto kapitoly hovorí viac než odhady: „Vykopali sme ďalších desať tiel, takže určite budú ďalšie obžaloby."

Zmiznutie novinára Rýpala

Do⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌​⁠ tohto spisu patrí aj meno, ktoré s podsvetím nespájala príslušnosť, ale práca. Pavol Rýpal, investigatívny novinár týždenníka Plus 7 dní a spolupracovník televízií, sa ako jeden z prvých na Slovensku sústavne venoval mafiánskym štruktúram — a paralelne aj prípadom nezvestných ľudí. Dvadsiateho druhého apríla 2008 zmizol. Naposledy ho podľa svedkov videli v Štúrove na juhu Slovenska. Polícia po ňom pátra dodnes; za osemnásť rokov preverila viacero nálezov neidentifikovaných tiel bez výsledku. Jeho zmiznutie patrí k najdlhšie otvoreným prípadom v dejinách slovenského novinárstva.

Prípad⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌‌⁠ Pavla Rýpala sa po sedemnástich rokoch pohol — zatiaľ však len v rovine tvrdení, ktoré nie sú overené. V auguste 2025 prehovoril Norbert Kosťov, muž odpykávajúci si v Maďarsku doživotie za dvojnásobnú vraždu, a podľa medializovaných informácií tvrdil, že Rýpala uniesli a zavraždili na objednávku a že pozná miesto, kde by mali byť jeho pozostatky. Slovenské policajné prezídium v tom čase existenciu takého konania nepotvrdilo. V júli 2026 podľa dostupných informácií Úrad boja proti organizovanej kriminalite zasahoval v Štúrove u muža, ktorého Kosťov označil za spolupáchateľa. Redakcia zdôrazňuje, že ide o tvrdenia odsúdeného páchateľa, ktoré neboli overené, nikto nebol v tejto veci právoplatne odsúdený a všetky menované osoby požívajú prezumpciu neviny.

Mená na okraji spisu

Ostáva⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​‌​‌⁠ skupina prípadov, o ktorých vieme najmenej. Medzi obeťami sátorovcov sa opakovane spomína aj tzv. biely kôň Štefan Bednár, nezvestný od roku 2005, ktorého telo sa podľa medializovaných informácií nikdy nenašlo. Pri šiestich vraždách z rokov 1998 a 1999, za ktoré je jadro sýkorovcov právoplatne odsúdené — Miloš Piliar, Eduard a Róbert Diničovci, Alojz Házy, Daler Hlavačka a Roman Deák — verejne dostupné zdroje pri niektorých menách okolnosti nálezu tiel vôbec neuvádzajú. A z encyklopedických a dobových prehľadov vystupuje aj zmiznutie väčšinového majiteľa popradskej vagónky Vladimíra Bachledu v druhej polovici deväťdesiatych rokov; nález pozostatkov ani právoplatné odsúdenie v tejto veci verejné zdroje neuvádzajú.

Čo⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌‌‌​‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌‌​‌​‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​‌​​‌​​‌​‌‌​‌​​‌‌‌​​‌​​‌‌​​​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​‌‌​⁠ z toho vyplýva pre stav k 25. augustu 2026? Že Slovensko dokázalo po dvadsiatich rokoch odsúdiť páchateľov, no nedokázalo vrátiť rodinám telá. Sátor, Reisz, Écsi a ďalší zostávajú v spisoch ako obete bez hrobu. Vyšetrovacie tímy pracujú ďalej, exhumácie pokračujú a každá nová výpoveď kajúcnika môže priniesť jedno konkrétne miesto v poli alebo v lese. Zároveň však platí to nepríjemné: čas hrá proti. Svedkovia starnú a zomierajú, terén sa mení a stopy, ktoré neboli zaistené v deväťdesiatych rokoch, sa už zaistiť nedajú. Tento spis preto zostáva zámerne otvorený. Nie je zoznamom vinníkov ani rekonštrukciou toho, čo sa v jednotlivých prípadoch stalo — pri väčšine z nich to nikto nevie a domýšľať si to by bolo neúctou k obetiam aj k ich rodinám. Je to evidencia mien, dátumov a stavu dokazovania. Ak sa niektoré z nich raz podarí vyškrtnúť, pretože sa nájde hrob, bude to pre Spisovňu dôvod na aktualizáciu — a pre niekoho iného na pohreb, na ktorý čaká dvadsať alebo tridsať rokov.